1. Kapitola

12. července 2013 v 20:10 | Claire Burn
"Koľko bolo hodín slečna Mistiová?" Som na policajnej stanici a jeden nie moc sympatický policajt so mnou robí rozhovor o vražde mojich rodičov. Je to už skoro mesiac od tejto tragédie. Už nemám ani síl vyroniť aspoň kvapku slzy.
"Myslím, že včase vraždy bolo osem hodín." Zamyslela som sa. Pán si niečo zapísal a ďalej si ma premeriával. Opatrne a čo najtichšie som preglgla. Nectila som sa dobre. No na to som už zvyknutá.
Nachvíľu som odvrátila zrak, ktorý mi padol na ruky. V tú noc boli celé rotriasené a bledé. Policaj ešte stále niečo zapisoval a pri premýšľaní si dával desať sekúnd pauzy.
"Už viete, kto je vrahom?" Spýtala som sa potichu.
"Zatiaľ nemáme ani žiadneho podozrivého." Smutne som prikívla. Ach, keby v tú noc nikam nešli..výrilo sa mi neustále v hlave. Všetko by bolo v poriadku. A naďalej by sme žili spolu. Ja, Abby, Willy, mama a otec. V jednu hlúpu noc sa všetko zmenilo. Už som len ja, Abby a Willy. Od tej udalosti sa o nás trcoh stará babka. Žijeme u nej. Bola to taktiež osoba, ktorá videla mamu s otcom nažive ako posledná. Bola tak šťastná keď videla otca a mamu spolu dobe vychádzať.

"Ďakujem slečná Mistiová. Pomohli ste nám niektoré veci objasniť. Môžte ísť domov. Ďakujem." Podal mi ruku a potriasol s ňou. Mala som pocit, akoby sa zhováral s rovesníkom a nie s pätnásťročným dievčaťom. Keď som odchádzala, cítila som jeho pohľad na mojom chrbte. Čo si asi o mne myslí?

* * *

Po príchode domov, bolo už neskoro večer. Nebo bolo jasné tak som mohla ešte chvíľu posedieť na betónovom chodníku a pozerať sa na hviezdy. Babka bývala pár kilometrov od nás, no bolo to zbytočné. Od pohrebu som domov ani nevkročila. Toto je môj nový domov. Dom bol pre ňu až príliš veľký, no vyplatilo sa to. Babka asi tušila, čo sa stane. Dnes je pre nás dostatočne veľký. Ja mám izbu na prvom poschodí s výhľadom na ten les, v ktorom sa to všeko odohralo a dokonca aj na náš dom. S nechuťou sa každé ráno náňho pozerávam. Možno aj preto to tu nemám rada.

"Emily, čo tu preboha robíš?" Za mnou sa objavila babka v bielej nočnej košeli.
"Babi! Vystrašila si ma!"
"Okamžite poď dovnútra. Prechladneš!" S nechuťou som vstala zo studeného betóna. I keď bol ľadový, bolo mi tam lepšie. Babka ma podržala za predlaktie, aby mi pomohla vstať.
"Blázniš sa dievča? Je už po pól noci a ty tu vysedávaš s tým, že dobre vieš, že zajtra máš školu!" Karhala ma. No bolo mi to vlastne jedno. Najradšej by som ráno zaspala a prišla na vyučovanie až po deviatej. Jediná výhoda na tomto mieste je, že sa profesorkám môžem vyhovoriť na ďalekú autobusovú zastávku. Uveria mi.
V dome bolo až príliš chladno na to, že už je skoro koniec októbra. Vkročila som do kuchyne a snažila som sa v tej tme nájsť zapinač svetla. Našla som ho. Svetlo sa rozžiarilo a ja som si s vydýchnutím sadla na stoličku.

"Čo sa stalo zlatko?" Prišla za mnou babka. Pohladila ma po pleci a prisadla si.
"Ešte nemajú ani podozrivých." Nervózne som odsekla.
"Bude to trvať, dokým ich nájdu. Veď sama dobre vieš, že trpezlivosť ruže prináša." Snažila sa ma upokojiť, no pomyslením na to, čo mi práve povedala som sa ešte viacej zhrozila. Ako môže byť taká pokojná? Čo ak vrahom bude niekto, koho mám rada? Nechcela som to príliš rozoberať, tak som vstala a odišla.
"Idem si ľahnúť." Bez naviazania očného kontaktu som odkráčala do izby. Ak som sa nemýlila, babka ma mojou cestou na poschodie pozorovala. Poschodie u babky sa mi vždy zdalo nekonečné, aj keď malo iba osemnásť schodov. V tej chvíli by som sa najradšej hodila mame do náručia. Vyplakala by som sa a ona by ma pohľadil po vlasoch. No dnes sa možem vyplakať jedine tak do vankúša, no nemám už síl. Som stratená..

 

Prolog (

30. června 2013 v 13:23 | Claire Burn
Už je to tu. Moja múza sa prebudila, tentokrát s celkom dobrým nápadom. Rozhodla som sa, že z mojich napísaných drabble, si vyberim jeden, o ktorom napšem viac kapitolový príbeh. Celkom sa mi moj nápad zapáčil, tak som sa ihneď pustila do toho. Prolog je samozrejme moje Drabble. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Tí ktorí ho už na mojom blogu čítali, tušia o čom bude príbeh. Pekné čítanie! MUSIC HERE

Bol chladný jesenný večer a ja som za oknom načúvala auto, ktoré by malo o pár minút prísť. Rodičia už boli na ceste a ja som sa nemohla dočkať, kedy konečne obíjmem mamu a otca. Zrak mi padol na fotku zarámovanú na nočnom stolíku. Fotka bola fotená pri mori ktoré bolo obklopované veľkými a mohutnými skalami. Boli sme tam všetci. Naša rodina, dokonca i stará mama. Boli to staré dobré časy, na ktoré nikdy nezabudnem. Do reality ma vrátil pojem o čase. Osem hodín, a rodičia nikde. Dostávala som strach. Podišla som do chladnej chodby, kde sme mali spoločný telefón. Zalistovala som v knížke plnej čísiel a poznámok. Očami som hľadala číslo starej mamy Rachel.
"Haló?" Ozvalo sa v telfóne.
"Babka? To som ja..Emily."V telefóne zostalo ticho. Bolo mi jasné, že mám pokračovať.
"Mama s otcom sú stále tam?" Nedočkavo som čakala na odpoveď.
"Už nie srdiečko. Pred hodinou odišli. Ešte nie su doma?" Tentokrát mala babka hlas už ustráchaný.
"Nie." Odpovedala som. Dostávala som strach a podišla bližšie k oknu. Zadívala som sa na les ktorý bol neďaleko.
"O chvíľu prídu, ver mi. Všetko bude v poriadku Emily." Upokojovala ma.
"Dobre. Pa." Zložila som. Zrazu som započula prenikavý krik, ktorý sa ozýval z neďalekého lesa. Srdce mi začali búšiť rýchlejšie. Prebehli mi po chrbte zimomriavky a čakala som, čo bude ďalej. Hlas bol dlhý, prenikavý a bolo z neho počuť i bolesť. Podišla som bližšie k oknu a otvorila ho. Opať sa tento výkrik ozval, no tentoraz bol hlasnejší a dlhší. Neváhala som a vybehla som von. Myslela som na babku Rachel a na to čo mi povedala. Všetko bude v poriadku Emily. Babkin hlas ešte chvílu visel vo vzduchu a pritom som s búšiacim srdcom bežala do hlbokého a tmavého lesa. Výkriky sa ozývali čoraz viac krát a to ma desilo ešte viac. Z džínsového vrecka som vytiahla vreckovú baterku a kráčala som cestou. Nachvíľu zostalo ticho a v tmavom lese bolo počuť iba moje kroky a vlastný dych. Na okamih som zazrela ostré svetlo, ktoré sa mihotalo za hustými kríkmi. Bolo to auto. Rozbehla som sa a započula som tichú hudbu ktorá vychádzala z auta. Čim bližšie som prichádzala k autu, tým viac som rozoznala črty a farbu, ktorá mi bola známa. V tom mi stuhla krv v žilách. Starý merceds ošúchanej farby, známa hudba, značka s číslom 715. Mama a otec. Rozbehla som sa k nášmu autu a v tom sa mi pred očami naskytol ten najhorší pohľad. Krv. Auto bolo od krvi. Dvere boli otvorené a vnútri sedela mama s otcom. Ich bledá pokožka ešte viac zbledla a na krku mali ostré rany. Celý boli od krvi a ja som si uvedomila, že sú mŕtvy. Rukami som si prikryla ústa a zacítila som, ako mi po líci stekajú slzy.

I starting..

23. června 2013 v 19:07 | Claire Burn
Vítam vás na mojom novom blogu drahí čitatelia. Niektorý z vás ma poznáte z blogu magicc-blog.blog.cz na ktorom vystupujem meno Claire Burn tak isto ako tu. A prečo som si tento blog založila? Rozhodla som sa vrátiť k mojmu milovanému písaniu príbehov a poviedok. Povedala som si, že na mojom súčasnom blogu budem písať len články z mojho života, články na zamyslenie, recenzie kníh a sem-nejaká krátka poviedka alebo drabble. Na blogu last-hope budem písať príbehy ktoré sa skladajú z kapitol. Začnem písať už dnes, no prvú kapitolu nového románu Sempiternal začnem zverejňovať až nabudúci týždeň. Písanie príbehov patrí do mojho života. Zamilovala som si to a budem veľmi šťastná, ak sa vám príbehy budú páčiť.
Skoro by som zabudla na prolog, ktorý zverejním už zajtra!


Kam dál

Reklama